Na tento post reagoval 18.7. ráno fanúšik jeho stránky stručným komentom: „Obesiť“.
Keďže nebolo jasné, koho treba obesiť, prišiel na pomoc sám Andrej Hrnčiar a 18.7. o 13:09 doplnil komentár o moje meno: „kubíka“. Aby bolo jasné, že obesiť treba mňa. Ako veriteľa, ktorému je mesto Martin povinné podľa právoplatného rozsudku zaplatiť nemalú sumu peňazí. Milé od neho...
Možno niekto čaká, že teraz napíšem, ako som v dôsledku tohto návrhu pána primátora utrpel psychickú a spoločenskú ujmu, ako som zdrevenel hrôzou pri predstave mojej verejnej popravy na námestí pred martinskou radnicou a ako idem za to požadovať verejné ospravedlnenie a satisfakciu v podobe vysokého odškodného. Napríklad by som si mohol zásah do svojho osobného a spoločenského života spočívajúci v návrhu na moje obesenie oceniť na podobnú sumu, ako je v Martine bežná suma odplaty za spísanie jednej ústavnej sťažnosti – teda 2 milióny Eur.
Nič z toho sa však nechystám urobiť a žiadnu psychickú ujmu som neutrpel. Spávam ďalej pokojne a vyjadrenie pána primátora vnímam v kontexte toho, že 18. júla sa v Tureckej konala súťaž vo varení halušiek. V tejto súťaži tím pána primátora obsadil pekné druhé miesto. A ako to pri takýchto akciách býva, vypilo sa zrejme nejaké to pivko, možno aj voľačo ostrejšie, pridajme k tomu júlové slnko na poludnie a tak sa niet čomu čudovať, že sa z pána primátora, ktorý je inak milý a mierumilovný človek, stal zástanca kandelábrovej justície a trochu sa mu niečo po jednej popoludní „šmyklo“ na klávesnici. A keďže Andrej Hrnčiar je nielen politik (a tí sa nikdy nemýlia), ale aj športovec (a tí sú zväčša schopní si uznať chybu), tak je dosť dobre možné, že sa k tomu postaví chlapsky a uzná, že tentokrát naozaj „uletel“.
Takže nejdem z toho robiť žiadnu vedu, veď mnohým ľuďom, mňa nevynímajúc, sa stáva, že po nejakom tom pivku napíšu či povedia niečo, čo inak nemyslia veľmi vážne. Na druhej strane, predsa je to len verejné vyjadrenie človeka zastávajúceho funkciu verejného činiteľa, ktorý sa nijak netají ambíciou uchádzať sa v najbližších voľbách o vysokú ústavnú funkciu. Takže pár slov je namieste:
Mesto Martin v minulosti porušilo svoje záväzky. Záväzky, ktoré prevzalo úplne dobrovoľne, do ktorých ho nikto nenútil: previesť na spoločnosť Lyžiarske stredisko Martinské Hole tri nehnuteľnosti. Mesto to však neurobilo a namiesto toho ich v roku 1999 previedlo na inú spoločnosť. Môžem iba špekulovať, aké na to boli skutočné, či domnelé dôvody, či v tom bol nejaký zámer, alebo "iba" nevýslovné šlendriánstvo vtedajšieho vedenia mesta. Podstatné je, že k porušeniu záväzku došlo. V živote a aj v práve to tak obvykle býva, že s porušením záväzkov bývajú spojené následky a sankcie. A tie následky a sankcie môže oprávnený uplatňovať. Keď je tým následkom povinnosť zaplatiť nejakú peňažnú sumu, tak ako je tomu v tomto prípade, tak ju niekto môže vymáhať. Obzvlášť, ak bola riadne uplatnená na súde, súd o nej rozhodol a prikázal dlžníkovi platiť.
Riešením v takom prípade nemá byť to, že dlžník dá veriteľa obesiť. Aspoň nie v našich zemepisných končinách a medzi civilizovanými ľuďmi. V prostredí mexických drogových kartelov, či sicílskej mafie to samozrejme môže byť inak. Tam sa môže považovať za normálne, že sa fyzicky zlikviduje veriteľ. Ale povedzme, že u nás to zatiaľ tak nie je a ani pán primátor to tak úplne vážne nemyslel. U nás je v takom prípade štandardným riešením to, že dlžník má zaplatiť to, čo mu súd prikázal. Iba o toto a o nič iné ide v "kauze" mesta Martin. Ostatné je právna technika, alebo politika. Prípadne výhovorky.
Takže pán primátor, keď najbližšie budete uvažovať o riešení situácie, do ktorej sa mesto Martin dostalo tým, že predchádzajúce vedenie mesta niečo domrvilo a súdy rozhodli, že je preto povinné platiť, dajte nabok svoje emócie. Nikomu nejde o život. Na mesto sa nevalí nijaká prírodná pohroma. Iba musí zaplatiť svoj právoplatným rozsudkom priznaný dlh. V splátkach, z prebytkov bežného hospodárenia, či z úveru. Bez obmedzenia fungovania funkcií mesta. Ak teda chcete vedieť, čo máte robiť, nemusíte hneď uvažovať o tom, že treba niekoho obesiť. Stačí si prečítať výrok právoplatného rozsudku a riadiť sa ním.
Peter Kubík
